Čo stratime, to snami zostáva. Keď prídeme o človeka , náhle si nevieme bez neho predstaviť život. Sme sami sebe k smiechu. Keď tu bol , nevedeli sme si ho vážiť. Je to ako zo zdravím. Pokiaľ ho máme, ani si ho nevšimneme. Sú to tvrdé životné lekcie, pretože sú miesta , odkiaľ sa ľudia už nevracajú.

Vobec, máme zvláštný talent ignorovať to, čo nás robí šťastným. Považujeme to za samozrejme. A život nás kruto trestá. Hlavne v noci. Keď sa dni začínajú zfarbovať do čierna , v posteli sa prevaľujeme a tým viac si to uvedomujeme, ako nám konkrétní ľudia chýbajú. Niektorým spoločným miestam sa musíme vyhnúť - ako by sme chodili okolo priepasti.

Vačšinou už u konkrétneho človeka nemáme opravu. Nevadi. Je to tvrdá škola, ktorá nám dáva dobré posolstvo do budúcnosti. Zlomenina srdca alebo duše je vážna. Ani zlomený členok sa nikdy úplne nezahojí. Ale aspoň nam pripomína že nabúduce máme byť opatrnejší - aby sme nedupali po ľuďoch, ktorí tu ešte sú. Ktorých máme radi, len si to zahľadení do ješitných problémov a veľmi doležitej práce neuvedomujeme.